© toudy 2004
 



  Obrázok-náhľad
   
  Pondelok, 11. December 2017
Sviatok má Hilda
Offroad Adventure Ukrajina 2011, Zakarpatská oblasť

Offroad Adventure Ukrajina 2011, 19-26.5.2011

Kto, kde a prečo

Zostava: Michi (Nissan Patrol)+ Zuz, Paťo (LRD2)+ Robo, Toudy (TLC J120), Medveď (Toyota)+ Hafo, Kubo (Toyota LC80)+ Chosé

A aké sme mali počasie?

Deň prvý, štvrtok, 19. máj 2011

Odchóóóód!

Tradične, všetko začalo chaosom. Na obed, v deň nášho odchodu na offroad expedíciu, prvýkrát na Zakarpatskú Ukrajinu, Patrik nacvičoval zborku a rozborku diferáku. Pre veľký úspech dokonca dvakrát. Keď už to vyzeralo beznádejne a Patrikov odchod bol ohrozený, veci sa pohli k lepšiemu a diskotéku sa podarilo spojazdniť. Na ďalšieho odpadlíka vyzeral Kubo, ktorý sa celý deň neozýval, čo bolo tuze podezřelé, keďže ako jediný nemal súradnice odchodu. Neskôr sa ukázalo, že ešte opravoval dvere na kufri a ktovie čo ešte. Po organizačných zmätkoch, s takmer dvojhodinovým oneskorením oproti pôvodnému plánu, sme našu cestu na tajomnú a hrôzostrašnými zkazkami opradenú Ukrajinu úspešne zahájili. A rovnako úspešne sme ju o týždeň aj dokončili, napriek mnohým ťažkostiam a neočakávaným udalostiam. Vedúci expedície, veliteľ bez výložiek bol Michi. Navigoval do roztrhania tela, zodpovedal za styk s miestnym obyvateľstvom a ako bývalá uniforma aj za hladký prechod hraníc. Veď kto už by vedel lepšie ako to chodí ako bývalý colník! Heslo „neurážajte nás nízkymi úplatkami“ mal hlboko vryté v pamäti a všetkým nám ukázal, aké divy vedia urobiť „švestičky z vlastní zahrádky“, v dnešnej dobe pretrasformované do evro-grošov. S uznaním treba skonštatovať, že vďaka jeho spoľahlivému navigovaniu sa celá expedícia vracala len zriedka a prakticky sme neustále napredovali podľa plánu bez zbytočného blúdenia. Sánka dolu, šéfe! Patrik, v kuloároch tiež prezývaný „kuchtík“, mal so sebou okrem Roba aj svoju zázračnú panvičku. Každý večer sa na nej zjavovali všakovaké dobroty, ktoré ťahal snáď niekde z päty (alebo z chladničky?). Okrem toho mal ako vždy aj niekoľko pohárov husacej masti s pečienkou (samozrejme bez zvýrazňovača chutnosti :))), ktoré sme v prípade núdze chceli použiť aj ako výkupné, úplatok, mazadlo a krém na ruky. Paťo tento rok prekvapil aj absolútne profesionálnou výbavou na prežitie, ku ktorej patrili slipy s dizajnom supermana. Takže po pár dňoch, keď mali všetci na slipoch vpredu mapu a vzadu škrkátko, Paťo tam mal pavučinu :) Robo alias „krasoň“ sa tak ako každý rok ujal dvoch najsamdôležitejších úloh – udržiaval oheň a varil víno. A samozrejme pri oboch činnostiach vyzeral vždy vkusne a upravene. Teda až do chvíle, kým ho nedokúsali veľké červené mravce. Úloha vrchného pekelníka mu išla viac než dobre – koncom týždňa sme mali všetci od jeho vatry ohorené chlpy od kolena dole. Robo bol ohňom tak posadnutý, že niekedy z neho vyberal roztavené plastové fľaše holými rukami! Fakt impozantné fakírske číslo! Škoda len, že sa nedalo viackrát opakovať. Robove varené vínko podfarbené chuťou trstinového cukru (iný sme nenašli) je nevyhnutnou súčasťou každej expedície, lebo ako hovoril „otec“ expedičného jazdenia Jirka Chramosil – „rychlost je tvůj přítel, ale střízlivej nezrychlíš!“. Toudy, šikovný elektrotechnik, vďaka svojmu staršiemu ročníku výroby bez problémov oprášil ruštinu a plynule komunikoval vždy keď bolo treba povedať viac súvislých viet po sebe. Aspoň nám sa zdalo, že hovorí plynule a k veci. A možno to ani nebola až tak bezchybná ruština. To ale vôbec nebolo podstatné. Toudy je skvelý parťák a šikovný mechanik a expedícia bez neho by už nebolo to pravé orechové. Žiaľ, pešek padol tento rok práve na neho. V prvý deň roztrhol pravú m.....u, druhý deň prežil v horúčke so začínajúcou virózou. Potom, ako odtrhol zadný blatník, zlatým klincom programu (alebo skôr posledným klincom do rakvy) bola aj druhá roztrhnutá m.....a, čo znamenalo koniec všetkých provizórnych riešení a Toudyho predčasný návrat domov. My ostatní sme len dúfali, že tá smola nepreskočí na niekoho z nás. Našťastie si ju odniesol so sebou domov... Snáď najexcentrickejšia dvojica boli Kubo a Chosé (+ jeden kus psa). Umelci, vynálezci, zlepšovatelia, veční optimisti a nepolepšiteľní idealisti. Kubo je od prirodzenia bez akéhokoľvek zmyslu pre orientáciu a teda pre expedičné jazdenie krajne nepoužiteľný. V slabej chvíli sa dokonca priznal, že vždy keď išiel ako prvé auto na prieskum, bál sa, že sa už nebude vedieť vrátiť po vlastných stopách. Títo traja chlapíci (vrátane Huberta, drsnosrstého jazvečíka, ktorý pripomínal behajúcu cirokovú kefu) boli ale skvelí a vždy veselí parťáci a neustále udivovali svojou studnicou nápadov, ako napríklad myšlienkou prenosnej vyhrievacej sprchy do lesa a inými podobnými vychytáfkami. Medveď je ostrieľaný expedičník a spolu s Hafom cez deň spoločne jazdili a v noci spali v strešnom stane, ktorý sa ale ukázal ako absolútne zlá kúpa. Zatekalo do neho, nedal sa poriadne zapnúť a od polovice expedície už ani rozopnúť. Materiál nedýchal a tak sa chlapci ráno budili ako pocikaní. A k tomu všetkému sa v jednu zvláštnu noc prifaril ešte ďalší dôvod na reklamáciu – v stane strašilo! Napriek tomu, že Medveď aj Hafo sú chlapi ako sa patrí, obaja podľahli v noci spoločnej halucinácii, že sa im do stanu dobíja besná sova. Vraj to bolo tak hodnoverné, že sa ju obaja snažili odohnať vankúšami. V nasledujúci deň ráno sme mali podozrenie, či sa len niekto nesnažil dostať k posledným kúskom cigánskej, bôčiku alebo tlačenky, ktoré Medveď starostlivo schraňoval v autochladničke. Táto záhada strašidelného stanu ale zostala nevyriešená podnes. To, či zrovna tento argument obstojí v reklamačnom konaní síce nevieme, ale Medveď mal rozhodne tento strešný stan na Ukrajine dvakrát – prvý a posledný! Odchod na Offroad Adventure Ukrajina 2011 bol z tradičného miesta – parkovisko v Rajke. Vzhľadom k značnému meškaniu sme sa po ceste do Maďarska, nášho prvého nocoviska obmedzili iba na dve krátke cikpauzy a hodinu po polnoci sme všetci už driemajúci (vrátane vodičov) zakempovali v maďarskej Matezsalke. Tradičné večerné debaty o nesmrteľnosti chrústa, predaji pozemkov na Marse a globálnom otepľovaní (všetci pozdravujeme Vincka) nahradilo hrobové ticho a zaslúžený spánok po únavnom presune asfaltom. To slastné ticho ale dlho nevydržalo. Skoro ráno nás nemilosrdne zobudil zvuk asfaltovacieho stroja, zaparkovaného hneď vedľa našich áut. Pokľudné kempovacie miesto ráno pripomínalo stavenisko a nás obklopovalo stádo stavebných strojov. Do kompletky chýbal už len žeriav. A tak sme sa ráno zbytočne dlho nekochali a opäť sme narušili časový plán – tentokrát odchodom z tábora o pol hodinu skôr. Hurá na Ukrajinu!

Deň druhý, piatok, 20. máj 2011


Cigaret, pistolet, kokain?

Náš prvý prestup hranicou Maďarsko-Rumunsko, ešte stále v rámci ochranných krídel EÚ, prebehol hladko. Mierne obavy vzbudzoval malý Hubert, ktorý bol síce vzorne začipovaný a opatrený pasom, ale predsa len mohol byť dôvodom na zádrapku úplatkuchtivého colníka. Prezieravo sme navrhovali, aby ho Kubo na prestup hranicou z bezpečnostných dôvodov zavrel do autochladničky. Náš návrh neprešiel, Hubert hranicu našťastie áno. Apropó, Kubova chladnička prestal fungovať hneď v prvý deň expedície. Už sme si mysleli, že mu krivdíme večnými ftipmi o jeho zlej karme na veci a zázračnej schopnosti pokaziť aj kovadlinu. Čudesná kliatba ale zjavne nepominula a odniesla to hneď v prvý deň autochladnička, ktorá bez varovania zomrela...Tajne sme dúfali, že to nie je infekčné a že sa aj naďalej budú kaziť iba jeho veci (Kubo soráč :))) Vcelku neočakávane nakoniec zaskočil prechod rumunskou hranicou Medveďa. Službukonajúca pasováčka (mimochodom celkom k svetu), mu položila niekoľko zásadných otázok, keď s hrôzou zbadala plne naloženú Toyotu. „Cigaret, pistolet, kokain?” Medveď sa ale nenechal zaskočiť a odhodlane krútil hlavou. Po chvíli konzultácie, kedy sa jej snažiť vysvetliť rukami-nohami čo je to strešný stan, to vzdala a spokojne nás všetkých odmávala na našej ceste k Ukrajinskému dobrodružstvu. Prechod ukrajinskou hranicou vzdialene pripomínal ten rumunský. Otázka „Cigaret, pistolet, kokain?” sa síce zmenila na “Oružie, narkotika?”, ale výsledok bol rovnaký. Muži zákona pátrajúci po stopách zločinu nenašli nič, čo by nebolo s kostolným poriadkom. Napriek neuveriteľnému chaosu sme nakoniec hranicu prešli bez problémov. Kubov nôž na kríky sme vyžehlili pivom a 5-evrovka za každú osobu zmizla v tajomnom šuflíčku sličnej pasováčky, ktorá mala na hlave zvyšok nevydareného peroxidového pokusu. Fakt je ten, že bankovku z každého pasu vybrala šikovnosťou krupiérky, takže to zjavne nerobila prvý krát.... Vzhľadom k drobnému všimnému v podobe piva nám akčný pohraničiar Saša ukázal, ako veci vedia fungovať, keď sa chce. Odklonil stádo peších turistov do úplne inej rady ráznym „Ženičky izvinite, zdes expedicija!” a zabezpečil nám tak prednostné vybavenie. Keď sme sa obzreli v spätnom zrkadle, Saša sa stále premával na hraničnom prechode so slovenským pivom v rukách... Výstup z Čaučeskovej domoviny bol predsalen o kúsok príjemnejší ako vstup na Ukrajinu, a to hlavne kvôli dvom mladým a fakt pekným rumunským pasováčkam, ktoré na milo prekvapili perfektnou angličtinou a tým, že vôbec neboli fúzaté. Blonďatý kus sa chcel dokonca pridať k našej expedícii. Hneď sme súhlasili, prejavili patričné nadšenie a zo slušnosti sa opýtali, o koľkej jej končí smena. Odpoveď znela, že o deviatej. A my že to je škoooooodá, to tu už dávno nebudeme...Až neskôr nám došlo, že mlčať je niekedy zlato! To by bol totižto najmenší problém, aby sme na hranici stvrdli až do deviatej (a kľudne aj do deviatej ráno), ak by slečna v uniforme bola bývala chcela! Našťastie ale nechcela... Asfalt konečne vystriedal terén, všetky uniformy zmizli a prvý deň sme zakončili pokusom o výjazd na hrebeň. Vzhľadom k pokročilému času sme to nakoniec usekli v polovici kopca a tam sme aj zakempovali. Nemusíme predsa každý deň dosiahnuť vrchol!

Deň tretí, sobota, 21.máj 2011


Prvé ráno, druhá závada a tretí expedičný deň

Rozprávkové ráno! Slniečko, vtáčiky, teplúčko a vôňa lesa. Áno, práve pre toto všetci milujeme offroad. Idilku šťastnej rodinky na dovolenke narušovala len mierna nervozita Toudyho. Včera večer totižto pri ľútom boji v teréne roztrhol m.....u. Po inventúre zásob sme zistili, že náhradnú nemá nikto. Prišiel teda rad na provizórne riešenia! Takže tu je recept: Homokineťák očistíme. Použijeme všetko, čo sa dá – tričká, vodu, s trochou odporu použité slipy, ku ktorým sa už nikto nehlási, vzduch z kompresora, brzdový čistič... Keď sa už leskne ako psie gule, pripravíme si vazelínu. Potrieme. Potom nakrájame karimatku. Ako vykrajovátko použijeme všetko guľaté, čo je po ruke. Pridáme kus plechovky, nakoniec zalepíme páskou a môžeme podávať...teda vlastne štartovať! Konečne sme vyrazili. Po 20 metroch opäť stojíme. Kubo vyzul gumu. Kubóóóóóóó, zase tá tvoja karma! Teda to bola prvotná diagnóza. Snaha gumu len tak na hulváta dofúknuť zostala bez badateľného výsledku. Čo s tým v blatovej jame v strede lesa? To chce operáciu! Príprava štvorkolesového pacienta bola vcelku jednoduchá – nazdvíhať highliftom a vakom, chromé koleso zhodiť. Odrazu bolo vsjo jasno – v gume bola diera jak prasa! Závada nie je vo vašom prijímači, za všetko mohol kus držiaka panhardky, ktorý pre krížení robil zlobu. Alebo aj nie...Každopádne sme prehodili rezervu, pre istotu Robo obrúsil zlovestne trčiaci roh a operatívne zmenili plán vzhľadom k už druhej technickej závade. Týmto tempom by sa nám celkom rýchlo minuli autá, a tak sme radšej zvolili ústup naspäť do doliny smerom k rieke. Zostup bol rýchly a vecný, o necelých 10 minút sme už kúpali autá a o ďalších 10 minút aj seba. Nič tak nestmelí mužský kolektív ako spoločné kúpanie. Tí odvážnejší to dali na naháča, Kubo decentne v slipoch (a samozrejme obligátnych ponožkách). Po dvoch sparných dňoch, vykupkaní a voňavučkí, sme pokračovali ďalej, tentokrát opäť lesnou cestou smerom k hrebeňu. Naša ďalšia trasa viedla opäť do hôr. Na pláne bol kratší deň, takže okolo piatej sme začali hľadať kemp. Presvišťali sme jednu usadlosť, kde aj rozpadnutá drevenica mala na sebe satelit. Miestna občianka nás upozornila, že ideme zbytočne, lebo cesta nikam nevedie. Hohoho! To ale ešte nevidela slovenských offroaďákov! V duchu hesla „my zapadáme tam, kde sa ostatní ani nedostanú“, sme si s dovolením dvoch miestnych krasotiniek otvorili svojpomocne vyštiepanú drevenú rampu a vyrazili vpred. Niečo vyše hodinky cesty po lese nás vypľulo na lúke. Tá ale zjavne nebola bezprízorná a keďže bača z chalúpky nebol doma, neodvážili sme sa tam len tak na drzáka zakempovať. Tak sme nakoniec rozložili tábor na kraji cesty, dúfajúc, že je víkend a teda nás ráno nezobudí nejaký lakatoš. Tentokrát bolo všetko v rámci časového plánu. Stihli sme naplánovanú trasu a zakempovali včas. Dali sme prvú spoločnú fotku s krásnym výhľadom, hneď vedľa romanticky vyzerajúcej rodinky koní. Tata s mamou a malý koňúr žili evidentne na hromádke na divoko. Zlostne vyzerajúci žrebec sa nakoniec lenivo rozvalil a nechal sa bez problémov pofotiť. V duchu tejto pohody došlo aj na Paťovu povestnú husaciu masť s pečienkou koštovku Hafovej klobásy... Pokojnú večernú debatu v tábore narušili len miestni domorodci, ktorí sa dvakrát prehnali okolo na motorke a štvorkolke (samozrejme v šlapkách a kraťasoch) a Toudyho viróza. Zbledol, orosil sa ako zo siedmeho schodu a stratil chuť do jedla aj do reči. Vyhnali sme ho spať, nadopovali všetkými „narkotikami“, ktoré sme úspešne prepašovali cez hranicu a dúfali, že to do rána vyspí. Každý si spytoval svedomie, či ho náhodou nechytal a nebodaj necmučkal, lebo viróza je sviňa! V rámci pokusu o vnútornú dezinfekciu došlo aj na varené vínko, ako vždy z kuchyne Paťa a Roba. Všetkým neskutočne chutilo. Asi to bolo tým hnedým cukrom, ktorý do neho Robo sypal ako z cudzieho!

Deň štvrtý, nedeľa, 22.5.2011


Zase tie úplatky!

Ráno začalo radou na záchodovú dosku. Vystriedali sa takmer všetci a Robo zožal so svojím vynálezom úspech a niekoľko ďalších objednávok. Pohodlná ranná toaleta s výhľadom do doliny – skrátka luxus! Jediný Chosé hlásil, že ešte nebol. Paťo mu odporúčal vypnúť recykláciu a ísť si vyskúšať panoramatické posedenie. Tradične, Hubert vyňuchal každého záchodanta. Chvíľu sme rozoberali, ako je ten chlpáč vlastne schopný stopovať. Nakoniec sme to uzavreli teóriou, že zrejme z nás opadávajú nejaké molekuly. Toudy sa zobudil v trochu lepšej farbe, ale s rovnakých chaosom v žalúdku ako včera večer. Napchali sme ho banánmi, opiátmi a svorne sme tvrdili, že to prejde. A niektorí sme tomu aj skutočne verili... Medveď s Hafom dali na raňajky plátky tlačenky hrubé jak prst a o desiatej sme vyrazili všetci vysmiati jak lečo z ďalšieho slnečného dňa. Len Toudy bol stále polomŕtvy, ale bojoval statočne. Po nevinne vyzerajúcej ceste, ktorá ale nebola až taká nevinná vďaka blatu a šialene hlbokým koľajom snáď od nejakého prehistorického traktora, sme dorazili k ďalšiemu vytýčenému bodu – jazierku. Z jazierka sa nakoniec vykľula žaburina, takže o kúpaní nebolo ani reči. Po bojovej porade s miestnym deduškom a babuškou sme nabrali smer na poloniny a vyrazili. Pri veľkolepom vchode, ktorý tvorila chalúpka so satelitom, nebol žiadny občan na stráži. Tak sme si otvorili rampu, za posledným autom zase poctivo zavreli a pokúsili sa dostať hore na lúky. Skúsili sme niekoľko výjazdov, všetko ale beznádejne nezjazdné. Obloha začala zlovestne tmavnúť a vzduch sa plnil vlhkosťou. Došli sme k ďalšej rampe s domčekom, tento krát obývaným. Miestny militantne oblečený Serjožko nás vydusil zo dve hoďky, keď nám najprv oznámil, že keď je búrka, nikoho hore na poloniny pustiť nemôže. Takže sme prečkali výživný slejvák v priľahlom altánku, kde sme si krátili čas súťažou o najkrajší slaninový lopárik. Ako ináč, neprekvapivo vyhrala dvojica Madveď&Hafo. Keď prestalo liať, miestny dežurnyj sa uzvolil, že nás predsa len pustí. Stálo nás to 200 hrivien (čiže cca 15 evri) a 4 pivá. Náš druhý ukrajinský úplatok. Žiaľ, zďaleka nie posledný. Na záver si Medveď s Michim ako hlavní vyjednávači museli dať za jeden na zapitie dobrého obchodu. Ťažko povedať, čo to bolo, ale Michiho striasalo ešte ďalších 15 kilometrov a Medveď to kopol do seba až na dvakrát (a to Medveďa len tak ľahko nejaký alkohol nezaskočí). Úplatok sa vyplatil, cesta nás doviedla až priamo hore na poloniny. Tak krásne výhľady sa nedajú ani popísať. Tomu sa v praxi hovorí vidieť ako sa zem guľatí... Pokochali sme sa, pofotili sme sa a šup dolu do doliny. Nevinne vyzerajúci zostup do dediny sa zmenil na poriadnu navijákovačku a drásačku skrzeva fakt príšerné koľaje. Na rozdiel od Slovenska alebo Rumunska, kde sme už čo-to preliezli, sú ukrajinské cesty rozdrásané od zilov, čiže koľaje sú hlboké miestami aj meter a rozteč neladila s našimi autami. Miestni dedinčania si nás obzerali ako zvieratká v ZOO, keď sme sa driapali v tých strašných blatových koľajách. Toudy celkom povážlivo vykrížil, Michi sa párkrát šprajcol, ale nakoniec sme všetci vyliezli v dedine. Trochen sme sa v nej pomotali, hľadajúc cestu do susedného údolia. To čo sme tam videli nás opäť prekvapilo. Na jednej strane sa tam akoby zastavil čas. Pamätníkov socializmu tam bolo viac než dosť a samozrejme všade koče ťahané koňmi a bosé deťúrence...Na druhej strane ale moderná doba dorazila aj sem. Stretli sme dievčinu, ktorá mala na sebe tričko ušité z moskytieri alebo snáď bývalého vojenského padáka. Skrátka čím ďalej na východ, tým ďalej od vkusu. Nakoniec sme sa prekrosili do ďalšej doliny a s dažďom za pätami sme rozložili celtu na lúčke pri riečke. Dážď sa nakoniec nekonal, a tak sme si super posedeli a poklábosili až do neskorej noci. Robo vystrúhal parádny oheň (ako vždy). Večer sa objavil ďalší maród, tento krát Paťo. Už od odchodu ho trápila začínajúca chrípka alebo pokračujúca senná nádcha. Ťažko to bolo rozoznať, skrátka strašne soplil. Tak si večer navaril čarovný lektvar – nasypal si paralen do vareného vína a postupne aplikoval. Hrozná kombinácia, príšerná chuť, ale za to zázračný účinok! Paťovi sa razom polepšilo.

Deň piaty, pondelok, 23.5.2011


Prečo na Ukrajine miznú bez stopy ľudia aj autá?

Raňajšia rada na prenosný záchod sa už stala tradíciou. Robov prototyp zožínal stále väčší úspech a začali sa hrnúť prvé objednávky. Trochu zbledol pri Hafovej nenápadnej poznámke, že jeden jeho známy má v sklade 6000 nepredajných záchodových dosiek, vraj odľahčených a zateplených, dovoz z Kanady. Možno sa dokonca expedície dohodnú a bude biznis... Skoro nikto neodolal a doska nestíhala vychladnúť. Len Kubo mal akosi naponáhlo...Nevydržal už čakať v rade, vyštartoval Michimu oproti a varovne kričal „POPLACH!!!“. Vraj stihol dobehnúť len po prvú zákrutu a tam hneď na ceste rozložil pojazdnú latrínu. Na obavy z toho, že spoza zákruty vybehne na bicykli nejaká nič nerušiaca teta nebol čas, lebo situácia vyžadovala okamžité riešenie a gate išli dolu! Po romantických raňajkách rodinného charakteru sme si pobalili všetkých šest švestek a vyrazili. Krasoň sa poctivo natrel opaľovacím krémom. To ale netušil, že zbytočne a za necelú hodinku príde dážď jak prasa. A rozhodne nie posledný v tento deň. O slovo sa zase prihlásila Kubova zlá karma, tento rok zjavne zameraná na pneumatiky. Pri prepružení mu nárazník povážlivo lízal zadnú gumu a keďže už nemal rezervu, situácia vyžadovala ďalšie provizórne riešenie. A to vynálezci samozrejme našli! Čo sa nedá odpíliť, dá sa spravidla prigurtňovať. Po miernom vracaní sa nám opäť jeden Ukrajinec hovoriaci pomerne slušne slovensky snažil vysvetliť cestu na poloniny. Podľa neho 14 kilometrov rovno, dolu cestou a pri „úložisku“ doľava hore. „Úložisko“ sme neskôr identifikovali ako „cintorín“ a aj tých 14 kilometrov sa ukázala ako prekvapivo pravdivá informácia. Strašlivý stupák po červenej značke (rovnako ako u nás značiacej hrebeňovku) sa vyplatil – nasledovná niekoľkohodinová cesta cez vrcholy polonín s neskutočnými výhľadmi bolo niečo, čo sa dá zažiť asi len tu. Ten priestor vás úplne pohltí! Keď sme sa dostatočne pokochali výhľadmi, začali sme sa zamýšľať nad tým, ako sa dostaneme dolu. Deň sa chýlil ku koncu a nebo bolo zlovestne zatiahnuté, takže dobrodružné prenocovanie hore na poloninách neprichádzalo do úvahy. Rešpekt naháňali aj spálené stráne, evidentne od bleskov. Chvíľu sme aj riešili, ako najbezpečnejšie prežiť búrku na vrchole, ale keďže sme nenašli uspokojivé riešenie sľubujúce prežitie, zahájili sme ústup a zliezli dole. Večerný kemp bol pokojný a nádherný. Zavrite oči a predstavte si červené zore, nekonečný výhľad, ticho že by sa dalo krájať a neskutočné príjemno. Medveď vytiahol dlho sľubovanú krkovicu a zľahka osmahol 5 kíl cigánskej. Skrátka nebíčko v papuľke! Pri večernom rozprávaní príhod z dôb nie tak dávneho socializmu si každý zaspomínal na to svoje. Hafovi sa ešte dnes grgá po kaviári, ktorého sa prejedol, keď musel na Urale čakať s kamiónom mesiac na službukonajúceho colníka. Toudy si zase spomenul, ako na ceste do Kyjeva s kamarátmi elektrotechnikmi vyrobili vo vlaku zosilovač do škatule od topánok a napojili ho na osvetlenie zo stropu v kupé. Konduktor vo vlaku skoro odpadol, ale hlavne že bola muzika! Na pretras prišiel aj Artek, ktorý bol v tej dobe prezentovaný ako pioniersky tábor za odmenu. V skutočnosti to ale bol pracovný tábor, kde sa všetky ilúzie „detí socializmu“ rozplynuli hneď za bránami tábora, keď vám zobrali všetky osobné veci vrátane spoďárov a rozdelili vás do pracovných skupín. Spomínali sa aj vlaky družby, ktoré krosili celý Sovjetsky Zväz a ukazovali „blahobyt“. Otázne bolo, prečo vás ale nikto nepustil z vlaku von a kupé sa natvrdo zamykali pred každou zastávkou. Bývalý režim tvrdo skrýval pravdu o skutočnom živote v Rusku a ukazoval iba to, čo chcel, aby iní videli. Význam slovného spojenia „potemkinovská dedina“ bol hrozivo reálny... Ešte jednu zvláštnosť má Ukrajina – tak ako sú kopce nekonečné, tak sú doliny bezodné. Nejako sa v nich strácajú ľudia aj autá. Pokaždé vidíte všetkých smerovať do doliny, ale späť sa už nikto nevracia. Prejavuje sa to nasledovne. Tesne pred vami ide zil naložený deťmi a vy za ním. Zrazu zistíte, že cesta skončila, ale zil ani deti sa oproti nevracali. Kam sa všetci stratili? Skrátka „CINK“ – a všetko je odrazu fuč!

Deň šiesty, utorok, 24.5.2011


Kto ešte nemal zvlečenú m.....u, nech sa prihlási v riaditeľni!

Ráno ránečko, opäť slniečko. Výhľady sa nám už zdajú gýčové. Medveď, ešte stále trochu v strese po noci čarodejníc v strašidelnom strešnom stane, na výstrahu upálil svoje pohorky. Snáď to pomôže proti zlým duchom.... Cestou do Koločavy sa ukázala ďalšia zvláštnosť Ukrajiny okrem toho, že tu neexistujú zvážnice – čím bližšie k dedine, tým horšia cesta. Logicky by to malo byť naopak, ale logika na Ukrajine zjavne neplatí. Cesta bola stále viac a viac vymletá. Aj Michi si trochu poskákal, keď sa nechtiac spustil dolu žľabom bez zaradenej rýchlosti. Cesta nakoniec skončila v potoku, ktorým sa po miernom zlanení vodopádu dalo dostať do dediny. Vyliezli sme zjavne niekde na hornom konci. Z ciest rozbitých na mindžáru sme vybrali tú s najmenšími dierami a považovali ju pri navigácii za hlavnú. Po nej sme sa vybrali opáčiť ukrajinskú pohostinnosť. Dokúpili sme chleba, dotankovali podozrivo lacnú naftu a nasmerovali sa na jazero. V Koločave dotankovali aj tí najväčší skeptici. Nafta za 80 centov za liter! No nekup to, když je to tak levný! Ak to teda bola nafta.... Zastávka v četníckej stanici u Nikola Šuhaj Lúpežníka bola príjemným osviežením. V miestnej veľmi štýlovej krčme sme si dali presso s mliekom (kravským, čerstvo nadojeným), kvas (to je čosi čo sa vyrába prebublávaním piva alebo tak nejak) a nakúpili parádne tričká. Ochutnať sušené ryby visiace zo stropu na štránku ale nemal nikto odvahu. V Koločave sme stretli aj niekoľko českých výprav – podozrivo naleštených offroaďákov a vodákov splavujúcich miestne mláky. Nasmerovali nás na jazero, kde sme sa chceli vykúpať. Robili sme si chúťky aj na kúsok pláže, ktorú sľubovali ako bonus k čistej vode. Áno, pláž bola. Ale posiata plastovými fľaškami, kam len oko dovidelo. Na plastoch sa pásli kravy. Hafove „lepšie ja“ to nezvládlo a aspoň za pytel ich hneď vyzbieral. Kúpanie v tomto jazere bolo teda nielen osviežujúce, ale aj praktické. Vo vode plávala kopa fliaš a pri troche šťastia sa dal uloviť aj funkčný šampón alebo dushbad. K Paťovi napríklad doplávala brzdová kvapalina v originálnom obale. Na tomto mieste sme sa rozlúčili s Toudym, Kubom a Chosé, ktorí sa museli odpojiť a vrátiť domov skôr. Bolo nám to všetkým úprimne ľúto, lebo partia to bola excelentná, ale niekedy človek mieni a zamestnávateľ mení...Aj Hubert bol nejaký posmutnetý a dělal psí oči...Po rozlúčke sme pokračovali už len pár kilometrov po asfalte a šup zase do lesa! Ďalší pán na holenie – ďalšia m.....a v prdeli! Tentokrát Paťova. Našťastie bola len zvlečená, a tak ju Paťo po troche bastlenia úspešne nasadil späť. Večer sme zakempovali s prekrásnym výhľadom na protiľahlé hory. V diaľke sa povážlivo blízkalo. Žiaľ, nie ako predzvesť lepších časov, ale horšieho počasia...

Deň siedmy, streda, 25.5.2011


Ako si vytrhnúť zub kombinačkami

Konečne ráno. Je pod mrakom, sem-tam kvaplo. Teplota síce nebola trenková, ale na príjemné raňajky to vydalo. Zbytočne dlho sme sa nekochali, aby nás nechytil dážď. Zjazd mokrou lúkou sme si na záver expedície naozaj chceli odpustiť. Ráno bolo nielenže usmoklené, ale aj krvavé. Michi si v rámci raňajok fikol...prst. Hafovi sa zase zlomil zub, ktorý si na mieste vytrhol kombinačkami. Tak to nám to dobre začína! Keď bolo odoperované, vyrazili sme na cestu. Ako bol býval sľubil, Kubo nám poslal sms ako došli a hlavne aktuálnu predpoveď počasia (citujem): „Júúúúúúj, smutno mi smutno, sedím na riti a predstavujem si, ako sa s vami niekde navijákujem. Dúfam, že mašiny fungujú a všetko ide podľa plánu. Pozor na alkohol, lebo včera ma zastavili a 10 minút ma presviedčali, že som alkoholik, až som napokon fúkal do sklenenej trubičky v smradľavom žiguláku. Držte sa!“. Kubo, tak tento zážitok Ti fakt nezávidíme! A to sme ešte vtedy nevedeli, že nás čaká niečo veľmi podobné. Cesta na poloniny sa ukázala zrádna. Miestami sa nehanebne zužovala a zvažovala, až sme aj my začali zvažovať, že sa otočíme. Paťo bol značne optimistický a navigoval Michiho veliteľské vozidlo ako prvé. Pravá krajnica sa povážlivo pod kolesami jeho pátrala strhávala a na ceste bolo vlhko a úzko (Vlastičko)! Paťo ale zostával voči situácii chladný a zavelil, že bočný náklon do 35 st. je stále v pohode. Keď náklonomer zasvietil 32, Michiho dočasný spolujazdec zbabelo opustil vozdilo. Nakoniec sme to ale nevzdali a po úmornom navijákovaní, vyvažovaní, zaťažovaní, pílení a krompáčovaní sme sa cez tento fakt nepríjemný úsek dostali. Prestávku sme si urobili len keď nás predbiehalo stádo kôz s mierumilovným bačom. Túto drobnú dopravnú zápchu sme vyriešili tak, že sme kozám dali prednosť a niektorí si ich z nostalgie a dlhej chvíle aj pomojkali, keďže boli prítulné. Po prejazde poloninou Boržava sme zakempovali pri malom morskom oku. Vo výške 1100 m.n.m. bola kosa jak z nosa. Vytiahli sme teplé prádlo, rum a šup na kutě! Do ticha ukrajinskej poloniny tíško priadlo len Paťove webasto.

Deň ôsmy, štvrtok, 26.5.2011


Zase tie úplatky...po druhé

Raňajšia teplota nebola síce priateľská k Medveďovým kraťasom, ale predsa len bola znesiteľnejšia ako predchádzajúci večer. Povyťahovali sme posledné zásoby jedla. Medveď uderil na raňajky sedemdecku gulášu, Michi uvaril syntetické párky „made in Tesco“. Ešte stále bol v kurze čaj s rumom (samozrejme pre spolujazdcov only). Omyli sme si ranný opuch a vyrazili na cestu domov. Pre výber ústupovej trasy s5 do civilizácie bolo rozhodujúce najmä to, aby sme sa vyhli prípadnej policajnej kontrole. To, že nás miestna milícia vykostí, hraničilo takmer s istotou. A tak sa aj stalo! Na najbližšom kruhovom objazde nás mali! Ukrajinský policajt vyzeral skôr ako četník zo Saint Tropez, ale spoliehať sa na to, že je to len niekto v kostýme, sme sa nechceli. Problémom boli zablatené autá. Nepochybovali sme, že ak by aj boli čisté ako Kristovo ľavé oko, tak by problémom bolo niečo ďalšie...Neváhali sme a súhlasili s tým, že si autá necháme umyť v miestnej myčke. Za túto ústretovosť sme miestneho šerifa obdarovali evrogrošmi, ktorými samozrejme nepohrdol. A tak sme čerstvo vyumývaní vyrazili na necelú dvojhodinpvú cestu k hraničnému prechodu Maly Berežny-Ubľa.Po trochu traumatizujúcej skúsenosti s colnou kontrolou smerom na Ukrajinu sa Medveď psychicky pripravoval, ako bude opäť vysvetľovať, čo je to strešný stan. Pripravil si variantu medzinárodného slova „wigwam“. Tentokrát ale prebehla hraničná kontrola mimoriadne profesionálne a colníci už asi periniak na aute predtým videli, takže nebolo treba nič vysvetľovať. Jedinú pozornosť vzbudila Michiho soľnička...Home, sweet home bol na dosah!

Čo povedať záverom?


Aká vlastne Ukrajina je? Jedným slovom obrovská! Všetko je tu nekonečné – poloniny, výhľady, a aj ten čas tu plynie akosi pomaly. A na niektorých miestach akoby sa úplne zastavil. My, čo ešte pamätáme časy nášho bratstva so Sovietskym Zväzom na večné veky (a nikdy inak) a nápisy v azbuke nie sú pre nás ničím neznámym, vieme vo co go.

Z tejto krajiny dýcha nefalšovaná bieda a chudoba. Prvý semafór sme videli tuším až vo štvrtok. Asfalt na ceste je vzácnosťou, plyn luxusom. Vynález kanalizácie do niektorých oblastí skrátka ešte nedorazil. Z pohľadu našich predchádzajúcich expedícií v Rumunsku, ľudia na Ukrajine sa zďaleka toľko neusmievajú a vzbudzujú v cudzincoch skôr nedôveru a rešpekt. Ak sa zamyslíte nad neľahkým osudom tejto krajiny, asi sa ani nie je čomu čudovať. Minulosť vytrápila Ukrajinu neskutočným spôsobom. Neviem, či sa dajú z histórie národa vymazať tak strašné veci ako konfiškácia celej úrody za čias stalinizmu, ktorá v kombinácii s katastrofálnym suchom v tridsiatich rokoch dohnala ľudí k tomu, že jedli krysy, listy, blato a nakoniec aj jeden druhého. Podľa mňa to v génoch týchto ľudí zostalo a je to čitateľné na ich tvárach ešte aj dnes. Novodobé správy o pochybnej privatizácii krajine asi tiež veľmi nepomohli k stabilite a napriek pomerne malému daňovému zaťaženiu tu podnikanie malých firiem stále viazne. Kto vie prečo sa stále darí len tým (istým) niekoľkým vyvoleným...

Napriek tomu sme ale našťastie nezažili žiadny nepríjemný incident. Úplatkárstvo a korupciu na každom kroku sme nebrali osobne a skôr sme to pokladali za spôsob, ako prilepšiť miestnym ľuďom. Napriek značnej chudobe má ale snáď každý Ukrajinec na uchu prilepený mobil. Mladé Ukrajinky sú veľmi pekné. To isté žiaľ neplatí pre staršie ročníky, ktoré nápadne pripomínajú matriošky (hlavne postavou). Muži tu vyzerajú tak nejako rovnako, až máte pocit, že stretávate stále dokola toho istého človeka. A každý druhý hovorí po slovensky alebo po česky, lebo robil nejaký čas u nás. Ale jednu vec mali všetci rovnakú – zlaté zuby! Tie na Ukrajine fičia bez rozdielu veku a pohlavia. Ale aby sme im úplne nekrivdili, tak stopy moderného sveta dorazili už aj sem. Jeden šuhajko v Koločave v bunde s nápisom VIAGRA smeroval do maštale, na ktorej svietil nápis Eminem :)

Samozrejme, patrí sa rešpektovať miestne zvyklosti a obyčaje. Milícia je háklivá na hasiace prístroje v autách a alkohol za volantom. Nulová tolerancia v rámci suchého zákona platí dodnes a netreba ju podceňovať. Hranice sa dajú zvládnuť vcelku bez problémov a aj keď už vízovú buzeráciu nezažijete, kto chce psa biť, palicu si nájde (tzn. ak bude colník chcieť, rozoberie vám auto do posledného šróbu a bude od vás pýtať povolenie na vstup do krajiny od návštevníkov z Marsu). Preto treba byť pripravený na všetko a vždy mať po ruke tvrdú menu v podobe piva, vodky alebo cigariet.

Život našej expedície bol príjemný predovšetkým vďaka skvelej partii, vhodne zvolenej trase a svedomitej domácej príprave. My sme sa z viacerých dôvodov rozhodli pre májový termín a vybrali sme dobre. Ukrajinský kalendár je pomerne poetický a mesiac máj je v originálnom jazyku „traven“, čiže mesiac, kedy rastie tráva. V tomto čase už bolo pomerne teplo a všade krásne zakvitnuto. Dnes už môžeme povedať, že na Ukrajinu sa oplatí chodiť iba v dobrom počasí, lebo blato by väčšinu ciest s metrovými koľajmi od zilov urobilo neprejazdných. Naviják-nenaviják, fyzika nepustí...Takže jesenné alebo zimné turnusy sú len pre silné nátury bez pudu sebazáchovy.

Celkovo sme prešli 1500 km, z toho cca 500km po Zakarpatskej Ukrajine. A či sa oplatí vstúpiť dvakrát do tej istej rieky? V prípade Ukrajiny rozhodne áno! Dúfame, že sa sem opäť v pôvodnej zostave vrátime.

До побачєння, друзі!

text: Zuz

Koho trošička zaujíma história, tak tu..., mapa z roku 1935, mapa cestnej siete a mapa z roku 1938

Offroad Adventure Ukrajina 2011

nálepka expedície hraničný prechod Rumnsko-ukrajina, 20.5.2011 hraničný prechod Rumnsko-ukrajina, 20.5.2011 hraničná byrokracia hraničný prechod Solotvino, 20.5.2011 banka, zmenáreň, UA, Solotvino
Prvé tankovanie, 20.5.2011 Prvé výjazdy, 20.5.2011 Prvé výjazdy, 20.5.2011 Dôležitá súčasť expedície-srátko, 20.5.2011 Defekt, 20.5.2011 Defekt, 20.5.2011
Malý tuning, 20.5.2011 Ranné umývanie, 20.5.2011 Ranné umývanie, 20.5.2011 Ranné umývanie, 20.5.2011 Ranné umývanie, 20.5.2011 Ranné umývanie, 20.5.2011
Ranné umývanie, 20.5.2011 Ranné umývanie, 20.5.2011 Kone, 20.5.2011 Spoločná foto, 20.5.2011 Stĺp, 20.5.2011 Rampa, 20.5.2011
Tabuľa, 20.5.2011 Hrebeňovka, 22.5.2011 Hrebeňovka, 22.5.2011 ... z miestnych liehovarov..., 22.5.2011 Hrebeňovka, 22.5.2011 Hrebeňovka, 22.5.2011
Hrebeňovka, 22.5.2011 Hrebeňovka, 22.5.2011 Hrebeňovka, 22.5.2011 Hrebeňovka, 22.5.2011 Hrebeňovka, 22.5.2011 miestny živočích, 23.5.2011
Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011
Smerové tabule, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 toto nie je vodotlač ale reálny odtlačok, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011
Smerová tabuľa, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011
Hrebeňovka, 23.5.2011 Hrebeňovka, 23.5.2011 ..., 23.5.2011 Zjazd z hrebeňovky do dediny, 24.5.2011 Zjazd z hrebeňovky do dediny, 24.5.2011 Zjazd z hrebeňovky do dediny, 24.5.2011
Zjazd z hrebeňovky do dediny, 24.5.2011 Zjazd z hrebeňovky do dediny, 24.5.2011 Zjazd z hrebeňovky do dediny, 24.5.2011 Zjazd z hrebeňovky do dediny, 24.5.2011 Zjazd z hrebeňovky do dediny, 24.5.2011 Zjazd z hrebeňovky do dediny, 24.5.2011
Zjazd z hrebeňovky do dediny, 24.5.2011 Zjazd z hrebeňovky do dediny, 24.5.2011 Zjazd do potoka, 24.5.2011 Zjazd do potoka, 24.5.2011 Zjazd do potoka, 24.5.2011 Zjazd do potoka, 24.5.2011
Zjazd do potoka, 24.5.2011 Zjazd do potoka, 24.5.2011 Zjazd do potoka, 24.5.2011 Koločava, 24.5.2011 čerpacia stanica, 1L nafty stál od 9.5UAH až po 9.95UAH, 1EUR=11.84UAH, Koločava, UA, 24.5.2011 Koločava-pumpa, 24.5.2011
Koločava-pumpár, 24.5.2011 cisterna-nebezpečenstvo ohňa, Koločava, UA, 24.5.2011 čerpacia stanica, Koločava, UA, 24.5.2011 detičky zo školy, Koločava, UA, 24.5.2011 potraviny, Koločava, UA, 24.5.2011 Koločava-krčma, 24.5.2011
Koločava, 24.5.2011 Koločava, 24.5.2011 Četnická stanice, Koločava, UA, 24.5.2011 Krčma, Koločava, UA, 24.5.2011 Krčma, Koločava, UA, 24.5.2011 Krčma, Koločava, UA, 24.5.2011
Nikola Šuhaj Lúpežník, 24.5.2011 Breh priehrady elektrárne Koločava-samé pet fľaše..., 20.5.2011 Účastníci expedície, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011
Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011
Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 24.5.2011 Hrebeňovka, 25.5.2011
Prípravené na zimu, 25.5.2011 Domček, 25.5.2011 Miestna cesta, 25.5.2011 Hrebeňovka, 25.5.2011 Hrebeňovka, 25.5.2011 Hrebeňovka, 25.5.2011
Hrebeňovka, 25.5.2011 Hrebeňovka, 25.5.2011 Hrebeňovka, 25.5.2011 Hrebeňovka, 25.5.2011 Hrebeňovka, 25.5.2011 LTT, 25.5.2011
Hrebeňovka, 25.5.2011 Hrebeňovka, 25.5.2011 V dedine, 26.5.2011 Miestna cesta, 26.5.2011 Umyvárka, 26.5.2011 Výškový profil 20.5.2011
Výškový profil 20.5.2011 Výškový profil 20.5.2011 Výškový profil 20.5.2011 Výškový profil 20.5.2011 Výškový profil 20.5.2011 Výškový profil 20.5.2011