© toudy 2004
 



  Obrázok-náhľad
   
  Pondelok, 11. December 2017
Sviatok má Hilda
Offroad Adventure Romania 2009

Offroad Adventure Romania 2009, 23-30.6.2009

Kto, kde a prečo

Náš plán, starostlivo pripravovaný v teple domova niekoľko mesiacov vopred, bol stanovený veliteľom jasne - prebádať pohorie Muntii Bistritei od Vatra Dornei na juh. Cieľom bolo pokoriť tri najvyššie vrcholy - Pietrosul (2303 m.n.m., GPS 47.6N, 24.63E), Budacu (1859 m.n.m., GPS 47.122972N, 25.674920E) a Grinties (1736 m.n.m., GPS 47.221213N, 25.642140E) a expedíciu ukončiť pri jazere Izvorul Muntelui. Podľa máp vyzerali hory dosť strmé, to nás však neodradilo vzhľadom na dobrú technickú základňu, dostatočne nazbrojené autá a hlavne skúsené posádky.

Asi najdobrodružnejšia posádka, mimoriadne odolná voči poveternostným vplyvom, boli Toudy a Medveď, ktorí vsadili na týždeň prežitý v stane. K ich výbave patrila Toyota LC 120 obutá na Goodyear Wrangler MT so zadnou uzáviekou a predným navijákom. A televízorom. V každej expedícii by mal byť aspoň jeden silák a v tej našej to bol Medveď. Kde zlyhávali rozumy, nastúpila jeho hrubá sila. Toudy ako ostrieľaný cestovateľ vedel hlavne v krízových situáciách doplniť názor technika a okrem nesúladu v konzumovaných nápojoch (Toudy sa napájal výhradne džúsom, zatiaľ čo Medveď dával pivo, víno a nezriedka pritvrdil), táto dvojica ladila dokonale.

Dieslov Jeep ZJ obutý do najdrsnejších botičiek T3 spomedzi všetkých, s predným navijákom a zadným samosvorom, bol druhým najdôležitejším vozidlom kvôli Google Earth navigácii. Nutno uznať, že vzhľadom k teplovzdušnému kúrenie takmer decentne ukrytému na streche vyzeralo jeho auto viac než kozmicky. Niekedy sme mali naozaj pocit, že naviguje cez satelity na obežnej dráhe, lebo keď na GPS nikto cestu nevidel, Diesel vždy dokázal udať smer. Darmo, spojenie s vesmírom fungovalo perfektne!

V expedícii boli dve výrazne protikladné autá - Ľubovu Toyotu FJ Cruiser bolo vidieť na kilometre ďaleko a pri každom kontakte s civilizáciou vzbudzovala zaslúžený obdiv pre polep unikátnou modrou fóliou. Naopak, Michiho patrol v kamufláž kabáte bol v teréne tak dokonale maskovaný, že sa občas strácal aj nám. Nespúšťali sme ho preto z dohľadu, lebo jeho strata by expedíciu výrazne oslabila - mal totižto v aute takmer kompletnú sadu vyprosťovacieho náradia od motorovej píly cez lopatu, mačetu až po hilift a tiež vždy dobrú náladu. Jeho patrol bol starostlivo pripravený na akýkoľvek terén - nechýbal predný naviják a BF Goodrich MT. Keďže išlo o auto japonskej výroby, ktoré mimochodom tvorili prevažnú časť vozového parku expedície vrátane veliteľského vozidla, nie je čo dodať - pre dvojicu Michi a jeho pátral nezostal žiadny terén nepokorený.

Neodmysliteľnou súčasťou akéhokoľvek výpravného ťaženia je kuchár. Keďže neexistuje nič horšie ako hladný chlap, my sme mali Paťa s Robom, ktorí z chladničky neustále vyťahovali rôzne dobroty. Klobásky a varené víno a´la Paťo&Robo patrili k nezabudnuteľným gurmánskym zážitkom, čo neraz ocenil aj večne hladný Medveď. Napriek tomu, že ich LRD 2 nemala tú správnu nálepku japonského pôvodu v súlade s veliteľským vkusom, predný a zadný naviják, obidve uzávierky a BF Goodrich MT nenechali túto grobskú posádku v štichu. Veliteľa znepokojovala len jediná vec - chalani spávali takmer na adama a zásadne prikrytí len jedným spacákom. Žeby im bolo až tak clivo za domovom?

Medzi nascestovanejší medzikus medzi plynovým pedálom a volantom patril dozaista Ľuboš. Aj tento rok s ním boli Rudo a Tono, šikovní mechanici, ktorí podľa vzoru MacGyvera boli schopní opraviť prakticky čokoľvek a kdekoľvek. Boli všade tam, kde trebalo pomáhať, pričom oheň vedeli založiť snáď rýchlosťou svetla. Ľubovej Toyote FJ Cruiser ťažko niečo vytknúť, lebo je vybavená na expedície snáď úplne všetkým, čo si len vie offroaďácke srdce predstaviť. Snáď len keby výbavu doplnili o presso stroj...

Štvrtá Toyota patrila Vojtovi, ktorého sem-tam vystriedal za volantom Jožko. To hlavne vtedy, keď prišla na rad jeho motorová píla. Tento rok nám Rumunsko hádzalo polená pod nohy neustále, a to platilo nielen obrazne pri často nikam nevedúcich cestách, ale aj doslovne v podobe stromov krížiacich nám cesty. Vojto mal tento rok veliteľský zákaz pri hľadaní trasy chodiť na prieskum, lebo podľa tejto posádky žiadny terén nebol nezjazdný a kdekoľvek bol na obzore aspoň jeden strom vhodný na navijákovanie, išli do toho. To asi preto, lebo boli vybavení prednou a zadnou uzávierkou, navijákom a Goodyear Wrangler MT. Nič nie je nemožné, Toyota!

Pivty ako spolujazdec veliteľa mal na tejto expedícii čestnú, ale zároveň veľmi zodpovednú úlohu. Udržiaval veliteľa bdelého pri dlhých presunoch, chodil na prieskum, odhadzoval z cesty stromy do hrúbky dievčenského drieku, zakladal kliny a navigoval do zblbnutia. Jeho deň začínal aj končil vždy rovnako - vnútornou dezinfekciou myslivcom alebo ginom alebo fernetom. Nechýbala ani jeho povestná megazásoba "pivišča", ktorú počas expedície pravidlene dopĺňal z miestnych zdrojov. Kto nájde jednu Pivtiho fotku, na ktorej nemá v ruke plechovku, má u mňa pivo!

Veliteľ expedície, v tajných kuloároch nazývaný "el comandante", držal všetko pevne vo svojich rukách od začiatku až do konca. Vyberal trasy, stanovoval denné ciele, ošetroval zranených a niekedy sa dokonca zdalo, že objednával aj počasie. Jeho Toyota zdolala všetko bez najmenšieho zaváhania a jeho vrodené veliteľské schopnosti nás previedli rumunskou divočinou bez strát na životoch, ujme na cti alebo strát na technike. El comandante, multumesc!

Deň prvý
Chleba došiel alebo kedy vlastne začína výlet

(Bratislava-Artand/Bors)

Odchod z Bratislavy (22.6.2009) presne o 15:00 (Patrik, Diesel, Michi). Na nikoho sa nečaká. Plán síce odvážny, ale nereálny rovnako ako myšlienka komunizmu. Miesto stretnutia - Patrikova povestná krčma Grobský dvor. Všetci dorazili presne. Paťo začína práve nakladať auto. Uf! Nevadí, drobné zdržanie zatiaľ nikoho netrápi. Aspoň sme zmapovali obsah chladničky a informáciu o množstve a kvalite ich klobás považujeme za strategickú. Je pol štvrtej. Paťo s Robom stále nakladajú. Ostatní čakajú a zisťujú prvé zabudnuté veci. Diesel nemá hrnček, tak si jeden pohotovo ukradol od Patrika. Je pol piatej. Robo a Paťom konečne donakladali a chystáme sa vyraziť. Paťo oznamuje, že ešte musia pre chleba. V Grobe chleba došiel a tak smerujú do mesta. Ostatní to už nevydržali a presúvajú sa k hraniciam. Ďalšiu pol hodinku sa ešte zdržíme čakaním na pumpe na posádku Discovery zúfalo pátrajúcej piatkovou Bratislavou po čerstvom chlebe. Je niečo pred pol šiestou, keď v kompletnej paštikárskej zostave vyrážame. Hurá, konečne začína výlet!

Cesta sa niesla v znamení zmätkov a štrajkujúcej elektroniky. Na maďarskej hranici sa pokazil systém, nedá sa kúpiť diaľničná známka. Ideme teda "na čierno". Ďalší drobný problém nastal v navigácii, čo spôsobilo, že Diesel smeruje namiesto obchvatu priamo do centra Budapešti. Nakoniec sme sa za Budapešťou zase všetci našli a smerujeme do strašidelnej búrky. Vďaka meniacemu sa tlaku Zuz začína príšerne bolieť hlava. Situáciu treba riešiť, lebo je mrzutá ako neohlásená daňová kontrola. Na bolavú hlavu jej Diesel ponúka za štamprlík, Paťo kladivo a Robo valetol. Po dlhom zvažovaní si prekvapivo vyberá valetol a Robo jej ho podáva na diaľnici z idúceho auta cez otvorené okienko. Ešte že to ruka zákona nevidela! Pomoc prišla v pravý čas. Za pol hodinku je Zuz zase schopná normálne komunikovať a nevrčí. Diesel si vydýchol.

Náš prvý tábor. Je pred polnocou a ukladáme sa spať na parkovisku pri motoreste v Artande. Vonku strašne prší, ale nám je fajn - lebo výlet sa konečne začal!

Deň druhý
Krvavý obed na Draculovom hrade

(Oradea-Cluj-Napotsa-Bistrita-Vatra Dornei)

Konečne kompletná zostava. Všetci sa stretli v Oradei na pumpe včas (23.6.2009 o 8:00). Veliteľ dal úvodné slovo - dnes nás čaká x kilometrov asfaltových ciest. Cesta vedie cez mestá, potom dediny, rumunský vidiek, okolo Draculovho hradu GPS 47.235833N, 25.003709E a večer už táboríme v lese. Krátke zastavenie u grófa Draculu nenechalo nič dlžné jeho povesti. V miestnej reštike totižto podávali mäso zásadne krvavé. Vojtovci teda reklamovali nedopečené porcie (možno lepší doktor by to kura postavil na nohy) a Zuz s Pivtim sa od nudy zabávali tým, že si na pamiatku kradli reštauračný inventár. Snáď im bude odpustené, ale odniesli si ako suvenýr pohár a pre istotu aj celý príbor. Ako história hovorí, skutočne pravý Draculov hrad je práve v Bistriti. Dnes je z neho síce už len ruina, ale po celom Rumunsku existuje mnoho jeho napodobenín. A všetky sú samozrejme zaručene pravé! Miestna recepčná v hoteli, ktorý je údajne vernou kópiou pôvodného hradu vzdialeného necelých 7 km sa nám snaží lámanou angličtinou postavenou výhradne na vetách bez slovies povedať niečo z histórie hradu. Pivty sa zúfalo snaží rozumieť, a napriek tomu že sám anglický jazyk pomerne slušne ovláda, zdá sa mu, že recepčná hovorí po čínsky. Ešte chvíľu súhlasne prikyvuje a z tohto krátkeho výkladu si odnáša síce nulové informácie, zato však príjemný pocit z milého stretnutia. Ak sa nebojíte, v hoteli môžete prespať za necelých 70 euro na noc. Miestna kuchyňa však nepatrí medzi gastronomické zážitky a ak na ňu budete dlho spomínať, tak skôr preto, že vám večera zrýchli krok.

Zvyšok cesty sa niesol už v pokojnom, ba až letargickom duchu. Mimochodom cesty sa veľmi zlepšili. Hlavné cesty rozširujú a dávajú im nový koberec. Vo vysielačke panovalo vytrvalé ticho až po miesto, kde sme konečne vošli do lesa. Jemne spŕchlo. Hneď na začiatok sme si dali jeden brod s vodou cca po slipy a vcelku diétny výjazd na utešenú lesnú čistinku (1252 m.n.m, GPS 47.381743N, 25.529538E). Konečne stíchli motory, rozhorel sa oheň a Robo namiešal všetkým bavoráky. Michi napílil novou pílou drevo, keďže vrchný pilčík Vojto-junior s nami tento rok nemohol ísť a už len všetci užívali atmosféru krásneho večera. Zatiaľ všetci bez zranení, technika bez strát, počasie bez chyby a v kolektíve žiadne zvady. Druhý deň teda na jedničku!

Deň tretí
Putovanie odnikiaľ nikam a noc nad zdochnutým koňom

(cesta na Pietrosul)

Ráno (24.6.2009) prebehlo presne podľa plánu a veliteľských pokynov - všetci sa stihli pobaliť včas. Ľuboš po drobnom konflikte s darom priateľa Messra skončil s rozrezaným prstom. Napriek značnej rezerve v podobe ďalších deviatich prstov sa pre istotu zveril do veliteľských rúk na ošetrenie. Rana je žiaľ viac než len symbolická a zniesla by aj zašitie. Ľuboš si trpezlivo vypočul všetky dobre mienené rady ako napríklad že by pomohlo ranu omočiť panenským močom alebo svojpomocne zašiť pekným krížikovým stehom. Ťažko povedať prečo, ale Ľuboš si nakoniec nechal ranu len obviazať.

Plní nadšenia sme vyrazili na Pietrosul. Cesta viedla potokom, prvým na našej expedícii, zďaleka však nie posledným. Keď sme sa z neho chceli odkloniť, svah nás stál dve hodiny navijákovania. Snáď nič nie je skľučujúcejšie ako ako keď cesta nevedie nikam. V tento zakliaty deň nás ani jedna z ciest nedoviedla k vytúženému vrcholu. Neustále sme sa vracali a morálka začala klesať rýchlejšie ako palivo v nádžiach. Ďalší a ďalší nikam nevedúci potok...Na Karpaty sadal večer a o slovo sa prihlásili hlad a únava.

Takmer o ôsmej večer sme konečne našli miesto na tábor. Bolo by trúfalé hovoriť o čistinke, skôr to bol len kúsok trávy v rámci potoka. Keď večer konečne zbĺkol oheň, všetci toho mali tak akurát dosť. Veliteľ s Pivtim likvidovali následky malej nehody. Sekera im v aute presekla plechovky s pivom, čo spôsobilo intenzívny pivný opar tiahnúci sa interiérom. Sen každého pivára - spať v pivnom opare sa ale veliteľovi nezdal ako dobrý nápad a tak chlapci umývali čo sa len dalo. Večer pri ohni sa niesol v duchu poľovníckych historiek, keďže sme cestou míňali zdochlinu koňa nastraženú ako návnadu na medvede. Koník už bol v značnom stupni rozkladu, takže sa na nás zubil niečím, čo bol pôvodne asi chrup a príšerne smrdel. O tom, že sme v medveďom rajóne svedčala aj strielňa hneď oproti. Túto noc boli teda vysmiati všetci tí, čo spali v autách. Toudyho a Medveďa čakala noc plná dobrodružstva, pretože ako jediní nocovali v stane. Keďže Medveď nezostal svojej prezývke nič dlžný, vyhodnotili sme jeho prípadný zápas s karpatským mackom ako vopred vyhratý. Takže sme spokojne všetci zaľahli a v tábore (1110 m.n.m, GPS 47.445717N, 25.540558E)zavládol kľud po náročnom dni.

Deň štvrtý
Rumunský vidiek líznutý civilizáciou

(stále cesta na Pietrosul)

Medveď začal deň (25.6.2009) výdatnými raňajkami, ktoré obohatil čerstvou cigánskou pečienkou v hojnom množstve. Neskôr padla za offroad. Deň sa začína veliteľskou rozpravou. Trasu treba prehodnotiť, lebo na Pietrosul cesta zjavne nevedie. Hory sú príliš strmé a kamenisté. Veliteľ dáva priestor na diskusiu a zvažujeme dve možnosti - stiahnuť sa čo najviac na juh a skúsiť hľadať cestu pozdĺž rieky, alebo sa presunúť na Maramureš a jazdiť tam. Ľuboš sa pýta správnu otázku - chceme turistiku alebo expedíciu? Ak sa chceme len voziť, tak je presun na známe lokality v pohorí Maramureš dobrým riešením. Ak ale chceme hľadať nové trasy v neprebádanom Muntii Bistritea, tak aj za cenu neustáleho sa vracania a skúšania všetkých možností zostaneme a pokračujeme v pôvodnom pláne. Možno má každý z nás v krvi niečo z génov Dr. Emila Holuba, o ktorého expedíciách do Južnej Afriky v štýle vedeckého safary rozhodne nemožno hovoriť ako o úspešných. Napriek tomu sa nikdy nevzdával a neprestával objavovať. A tak aj my nakoniec zostávame a máme pred sebou ďalšie dva vrcholy.

Možno nakoniec predsalen platí, že šťastie praje odvážnym, lebo dva dni drncania sa cez potoky vymenila konečne takmer dokonalá cesta po hrebeni na vrchol. Veliteľ komunikuje s miestnymi. Napriek tomu, že vie asi len osem rumunských slov, zázračne vždy rozumie. Po ceste míňame kláštor Piatra Tăieturii, GPS 47.248225N, 25.436321E. Miestna mníška nás pozýva dnu. Nič jej nerozumieme, ale vyzerá krotko, tak ideme. Niečo nám vysvetľuje. Odrazu zazvoní mobil. Na naše prekvapenie mníška vyhrnie štyri sukne a vytiahne telefón. Hm, moderné výdobytky civilizácie sú už aj tam, kde by ich človek naozaj nečakal. Kostolík je zvnútra zdobený prekrásnymi maľbami. Odchádzame očarení natoľko, že veliteľ navrhuje zakempovať hneď vedľa kláštora a večer nadviazať družbu s miestnymi mníškami nad osemnásť. Nakoniec táboríme (1324 m.n.m, GPS 47.213349N, 25.533586E)o kus ďalej na nádhernej lúčke, s výhľadom do doliny. Tak sem by Rosamunde Pilcher mohla s kľudným svedomím chodiť pre inšpiráciu! Večer Pivty vytiahol gitaru a Karpatami sa niesol jeho mužný hlas. Robo sa pasoval za obsluhu večera a uvaril takmer desať litrov vareného vínka. Verte či neverte, vypilo sa do poslednej kvapky!

Deň piaty
Cesta je zarúbaná...

(na Grinties)

Ráno (26.6.2009) ako z gýčového filmu. Slnko, krásna čistinka, naokolo nádherný výhľad. Je potrebná ďalšia operácia - Zuz má vo výstrihu kliešťa. Jeho vyberania sa ujal veliteľ (s prednostným právom). Cesta na Grinties viedla, ako ináč, potokom. Bohužiaľ zakrátko zmizla do stratena a museli sme sa opäť vracať. Nová cesta sa ukázala síce zjazdná, avšak kompletne zarúbaná. Preto prišiel na rad Vojto a jeho zúrivá motorová píla. Celý deň sa niesol v duchu neustáleho presekávania, pílenia a odhadzovania. Po ceste stretávame baču s bačicou, ktorá je rozoznateľná od chlapa iba po dlhšom skúmaní zvedavým okom pozorovateľa. Ukazuje nám, že kadiaľ chceme ísť cesta rozhodne nevedie. Veliteľ ale nezdieľa jeho obavy, a bača zase naše nadšenie. Čakajú nás teda dve hodiny presekávania sa lesom a spevňovania jedného úseku, kde by bolo výstižnejšie hovoriť skôr o zráze ako o ceste. Ako sa ukázalo neskôr, cestička bola primárne určená pre kravy, lebo nás podvečer doslova zaplavilo stádo jalovíc vracajúcich sa na salaš. Čo si o nás tie kravky mysleli to fakt nevieme, ale bača nás mal určite za mimozemšťanov. Veliteľ ho obdaroval expedičnými tričkami a pivom a myslím, že nám odpustil aj to, že sme mu urobili z lesného chodníčka doslova diaľnicu.

Pred 20:00 sme dosiahli vrchol Grinties a zakempovali vo výške 1587 m.n.m. (GPS 47.217396N, 25.638039E)Bol to zatiaľ náš najvyšší kemp, čomu zodpovedala aj desná kosa. Ani ohňu sa nechcelo rozhorieť, a tak sme s pohľadom na úplne jasnú oblohu plnú hviezd predpovedajúcich krásne počasie na druhý deň zaľahli. A predpoveď vyšla viac ako na 100%...

Deň šiesty
Nocľah medzi vretenicami

(smerom na Budacu a k jazeru)

Ďalšie až nechutne krásne ráno (27.6.2009) s exkluzívnym výhľadom. Robo vyzerá ako na dovolenke v Juhoške. Nahodil biele boxerky a v slnečných okuliaroch sa opaľuje na lehátku. Paťo vysmáža chlieb vo vajíčku a varí kakavko. Odrazu cítime blízkosť domova. Veliteľ skontroloval zranenia mužstva. Ľubošov prst mierne hnisá. Aj výstrih Zuz s vyoperovaným kliešťom mierne zahnisal. Starostlivé oko veliteľa konštatuje, že drobný zápal je v procese hojenia žiadúci a všetci sú kľudní.

Vyrážame. Situácia začína byť kritická - do konca expedície zostávajú dva dni a Pivty má už len posledných 16 pív. Preto smerujeme do civilizácie a po ceste dopĺňame zásoby - vodu v miestnom potoku a chleba v obchode pochybného vzhľadu. Len škoda, že mali len dva. V Rumunsku zásadne píšu dátum spotreby na chleba ručne, takže len hádame, kedy bol vyrobený. Vykúpili sme takmer všetko s výnimkou údenín, ktoré vyzerali, že pamätajú ešte Chaucheskov blahobyt. Dotankujeme a je vyhlásená hygienická prestávka v blízkej rieke. Hygiena raz týždennne stačí, a bolo odhlasované.

Snažíme sa dostať na Budacu, ale nedarí sa nám. Sme stále ďaleko a cesty nikam nevedú. Pomaly sa blíži večer a my sme na rúbanisku, zrejme plnom vreteníc. Naše dohady potvrdzujú prvé živé exempláre, ktoré sme vyrušili. Znechutene sa plazia pod kamene a Robo bleskovo vymieňa šlapky za gumáky. Dnes sme nemali prestávku na obed a tak pocit hladu zvíťazil nad reálnymi obavami z hadieho uhryznutia a zakempovali sme (1351 m.n.m, GPS 47.176901N, 25.720895E). Večer pri ohni veliteľ rozpráva príhody z početných expedícií a aj keď sa dobre bavíme, sme radi, že pri niektorých sme neboli osobne. Tentokrát máme obavy o Ľuboša, ktorý spáva na expedíciách zásadne vonku v spacáku. Ľuboš má ale svoju teóriu - spacák si treba na zem rozložiť až tesne pred spaním, aby do neho vretenice nenaliezli za teplom. Zjavne to funguje, lebo Ľuboš prežil.

Deň siedmy
Prenasledovaní domorodcami

(stále cesta na Budacu)

Ráno (28.6.2009) je desná hmla. Veliteľ asi zabudol na dnes objednať Slnko. Aspoň že nie je zima. Raňajšia rozprava je krátka a stručná. Vzhľadom k hmle je orientácia výrazne obmedzená. Ideme teda podľa Google Earth. Prešli sme pár desiatok metrov a už stojíme. Od Budacu sme stále žalostne ďaleko. Pivty s Jožkom išli na peší prieskum s vysielačkami v ruke. Cestu tam našli, späť žiaľ nie. Veliteľ preto vystreľuje svetlicu. Návrat stratených synov sa vydaril. Vraciame sa teda späť do údolia a snažíme sa na vrchol dostať inou stranou. Na ceste je rampa. Je síce otvorená, ale mierne nás znepokojujú výstražné tabule. Nič z nápisov síce nevieme prečítať, počet žltých výkričníkov je však desivý. Za krátko zistíme prečo - v lese prebieha ťažba typicky rumunským spôsobom a to tak, že spílené stromy sú zhadzované priamo na cestu. Veliteľ zavelil začať trúbiť, aby nám nejaký smrčok nepristál na streche. Ľuboš spúšťa policajnú sirénu. Cítime sa istejšie, ale aj tak radšej gumujeme preč. Po ceste je baňa, alebo skôr len diera v skale. Nedá sa vojsť dnu, lebo je zatopená. Tono pohotovo vykope odvodňovací kanál. Sírová čierna sračka sa valí dolu cestou. Po chvíli začíname mať obavu, že to stečie až niekomu do záhrady. Radšej teda rýchlo nasadáme do áut a valiacu sa vodu sa snažíme predbehnúť. Ešte jedna vec je asi rýdzo rumunský folkór - vo výške 1400 m.n.m. visia na stromoch predvolebné plagáty. Akých voličov majú osloviť skutočne len hádame. Žeby mali v Rumunsku volebné právo aj líšky?

Sme pod vrcholom a chýba nám doslova len pár desiatok metrov. Začína ale pršať a dážď strieda ľadovec. Cesta na hrebeň cez lúky už nie je možná, lebo nie je nič zrádnejšie ako mokrá tráva. Zdá sa, že nám šťastie dnes nepraje a vrchol zostane nakoniec nepokorený. Dvakrát sme boli už celkom blízko, raz necelých 1,7 km a potom dokonca len 1,4 km. Je posledný deň expedície, a tak sa vyrovnávame s touto malou osobnou prehrou a ideme hľadať kemp čo najbližšie k jazeru. Prechádzame cez dedinu. Do cesty nám skáču striedavo kone, kravy, kačky a deti. Odrazu sa za nami objavujú dvaja počerní romalescu na skútri. Smerujeme do lesa a pritvrdzujeme terén, napriek tomu sa nás húževnato držia. Na takmer hladkých gumách idú všade tam, kde my na MT-čkach. Nechceme, aby videli miesto kempu. Máme drobné obavy, aby sme ráno nenašli naše autá očesané a aby sme Toudyho s Medveďom v stane vôbec našli. Vo vysielačke beží debata, akú veľkú nádrž má moped a koľko bratov asi majú títo miestni čaládovci. Nakoniec začína husto pršať a my sme sa zašili pod lesom (844 m.n.m, GPS 47.126233N, 25.786229E). Napriek tomu, že našich prenasledovateľov už nevidíme, Toudy s Medveďom sa rozhodli spať v aute. Istota je istota. Večer sme natiahli celtu medzi autá, podojedali už takmer posledné zásoby a Pivty rozlial posledný gin. Ľuboš a Vojto sa s nami rozlúčili, lebo ich čakala ešte ďalšia akcia v Maďarsku. Večer sa opäť nesie v duchu vône vareného vína a Grobských klobások opečených tentokrát snobsky na panvici. Nikomu to ale nevadí. Hlavne že sme v suchu a v teple.

Deň ôsmy
Dracula forever

(k jazeru a domov)

Ráno (29.6.2009) ako z marcipánu. Slniečko a teplo. Včerajší dážď pripomína už len kalná voda v potoku. Rumunské počasie je ale nestále ako kurz lei a kým sme stihli pobaliť všetky veci, začína opäť pršať. Vyrážame teda smerom k jazeru, od ktorého nás delí len šesť kilometrov vzdušnou čiarou. Zakrátko vidíme jazero na GPS 47.058142N, 25.928103E, v skutočnosti ale stále nie. Za treťou zákrutou sa objaví konečne nejaká voda, ale prístup k jazeru žiadny. Schádzame teda aspoň k jeho prítoku a umývame autá. Paťo v snahe docieliť najväčšiu vlnu cez kapotu zatopil kúrenie. To by sa Toyote nestalo!

Cesta domov bola ponorená v dažďovom opare. Stále prší. Zastavujeme sa skoro až symbolicky tam, kde sme pred týždňom začali - na Draculovom hrade. Všetky suveníry kruto ohovorené pri našej prvej návšteve našli nakoniec svojich majiteľov a chlapci nakúpili domov darčeky. Na hrade stretávame českú expedíciu Jirka Chramosila. Tiež dnes končia a zastavili sa na poslednú ochutnávku rumunských špecialít. Varujeme ich pred jedlom chabej kvality. Tvrdia, že to bude určite lepšie ako to, čo si celý týždeň varili a odvážne idú do toho. Vymeníme si teda česko-slovenké zážitky a vyrážame. Chlapi po ceste hodnotia rumunky. Napriek tomu, že iné ako havranie vlasy sú tu raritou a nezriedka sa vidia na ženskej tváry aj fúziky, chlapcom sa páčia takmer všetky. Zjavne už dozrel čas na návrat domov.

Rumunsko napriek pomerne čerstvému členstvu v EÚ je stále nedotknutou krajinou, ktorá vás v mnohom prekvapí. Ľudia na lazoch sú krásni a jednoduchí, rovnako ako celý ich život. Karpatské lesy sú divoké, ale priateľské k pútnikom hľadajúcim v nich úkryt. Keď ráno vstanete, na kopci uvidíte stádo pasúcich sa divokých koní. Kontakt s miestnymi je vždy tak trochu lotéria a napriek tomu, že v dedinách si nerobia ťažkú hlavu z incestu a niektorí osadníci vyzerajú fakt strašidelne, nikde sme nemali s nikým konflikt. Liter nafty stojí 3,42 lei (cca. 0,81€), chleba (paine) cca 3,50 lei a minerálka 2,40 lei (1€=3,90 lei). Takže ak sa rozhodujete či Rumunsko a offroad patria k sebe, tak odpoveď je jednoznačná. A nerozmýšľajte dlho, lebo tú krásnu divočinu čoskoro pohltí uhladená civilizácia Europskej Únie.

Ak by sme mali zhodnotiť Offroad Adventure Romania 2009, tak išlo o hľadanie nových ciest. Nešli sme po stopách minuloročných expedícií a trasy starostlivo uložené v GPS za minulé roky zostali nepoužité. Pôvodný plán sme síce splnili len čiastočne, napriek tomu sme si užili nádherný týždeň a doniesli domov veľa zážitkov, cez tisíc fotiek, povestnú konskú salámu Sibiu a Zuz možno aj boreliózu po útoku rumunského kliešťa. Tak zase o rok, priatelia!

Offroad Adventure Romania 2009

 
 

Takže zatiaľ, DRUM BUN resp. Drum in lucru (cesta vo výstavbe) a pozor na vlak: Atentie la tren.