Rameno Dunaja pri Kameňolome, pri Devíne (cca. 120mnm)

V túto "peknú" sobotu (10:30) 22.11.2003 mňa s BoBo bez tímu asi nič dobré nenapadlo ako len tak skúsiť prejsť sa popri ramene Dunaja, troška zamočiť kolesá a možno aj viac. Klasika ide skúšať pokiaľ to pôjde. Bol som si to v minulosti len tak obzrieť. Ide o momentálne dosť vyschnutú časť jedného ramena Dunaja. Noc pred tým bola vlhká s peknou hmlou. S počiatku to vyzeralo fajn, troška klzký štrkovitý terénik...až som rohom zapadol. To je nič. Figu, po vystúpení som trúba zistil, že povrch je síce na oko fajn, no v skutočnosti je to tak pre zvieratká ako pre techniku. Vrchná časť celkom pevná, stred a spodok no hrôza. Samoška, BoBo zapadol neskôr až na brucho. Každé auto posadené na brucho je stratené a odkázané na pomoc. Jediná šanca bola použiť naviják, ktorého lano len-len dočiahlo na náprotivný strom. Bolo to v rýchlom slede a tak som duševnú silu prepol na fyzickú pri ťahní lana a iných prepotrebných vecí (kladka, pás okolo stromu, extra lano a reťaz). Potom celá sranda začala. Pekne: redukcia, kvalt, pridať plyn, zapnúť naviják a už len čakať. Prišla samozrejme vec, na ktorú som nemyslel, že ma vôbec nepostihne. Čo čert nechcel! Bolo to tu. Pomali zhášali kontrolky... Batéria to nezvládla, zdochol naviják a o niekoľko sekúnd neskôr aj motor. Mal som viac pritlačiť plynový pedál-išiel som tak do 2000-2500ot/min. V budúcich chvíľach som si na tento jav dával väčší pozor no bolo to stále horšie. Motor nebolo možné naštartovať-batéria bola úplne v  prdeli. Batéria už síce nebola nová a tak som jej dal na 20 min. oddych na samoregenerovanie. Očakával som, že sa pohnem no boli to len cm-skrátka ako prikovaný. Poloha BoBo sa v blatku v podstate vôbec nezmenila. Celá udalosť vyznela skôr trápenie ako pohyb. Riečne stojate blato je potvora pri ktorej sa dá dostať do úzkych.

Rozhodol som sa, v vzhľadom "bezvýchodiskovú" situáciu zavolať kamarátom (11:08). Vedel som však, že len jeden bude najschopnejší (Rado) a tak sa aj stalo.  Behom chvílky som mu povedal, čo som vyparatil. Poznámky typu: hovoril som ti, že neblbni, nedáš si pokoj, ja na to, že trénujem a pod. S kamošom si rozumieme v tejto oblasti (offroadista s momentálne nepojazdným Patrolom) a tak bez dlhých otáľačiek prišlo riešenie. Ďalší fén (mobilný hovor-ešte, že sú mobilky) a riešenie sa už blížilo (11:19) v podobe človeka Roba, ktoý zabezpečil mánika s odťahovkou.

Oddychový čas som využil, či by sa to nedalo nejako náhodou zdolať. Doteraz s čím som zapadol, vždy som sa znažil odtiaľ nejako dostať-nevzdávaj sa, makaj do poslednej chvíle (áno viem tá batéria)-never give up. Asi tých 20 min. bolo "osviežujúcich", lebo po naštartovaní som zistil, že BoBo sa pri pohybe správa omnoho "akosi pohyblivejšie" ako pred tým. Nevedel som si to vyvetliť, tak som sa s tým nezaoberal a hlavne som nestrácal čas. Nezaváhal som (kto zaváha nežere) a zaktivizoval som naviják, Otáčky som sa rozhodol držať okolo 3000ot/min. Zaradil som kvalt, zapol naviják a držal v otáčkach. Bolo vidieť, že zvýšené otáčky prospievali skôr batérii (aj kontrolkám) a navijáku. Už v predchádzajúcom zistením "lepšieho" pohybu sa BoBo dával pomaly dopredu. S pribúdajúcimi cm sa povrch neustále zlepšoval až som napokon mohol naviják vypnúť. Tento "rev" trval tal cca. 40-60 sekúnd. Konečne. Ihneď som zavolal kamošovi, že som to zvládol sám (11:46). Zafénoval som aj Robovi, že som to zvládol sám a tak sa aspoň zoznámime a dáme nejakú kávu. Dnes nie je nič zadarmo a tak sme už mánika s odťahovkou nemohli stopnúť, Tento jeho výjazd ma stál niečo, nuž čo tak už chodí. Už ma to netrápi, niekto to prepije, prehúli a ja som aspoň v prírode na čerstvom vzduch a hlavne s dobrým pocitm víťazstva nad zablateným ramenom.

Dali sme kávu a myslím, že aj dobre pokecali. Neskôr zavolal akémusi kamarátovi, že sa práve spoznal s jedným pacientom ( čo po daždi chodí po "vyschnutých" riečnych korytách,...) a že mám ich krvnú skupinu. Potešilo ma to a ešte väčšmi aj to, že medzi rečou spomenul aj iný prípad zapadnutia, kde "fešáci" trčali 8 hodín v strede poľa. Ja mu na to, že to som bol ja s kamošom Braňom designérom ale stálo to za to. Ani som netušil ako sa pikoška dostala do éteru. Rado, máš to u mňa! Určite som si vedel vtedy predstaviť stráviť ináč nedeľu (december 2002) ako byť 8 hodín v strede poľa. Braňo aspoň mal čo doma vysvetlovať.

Už je fájn, BoBo je čistý a ja nadovšetko spokojný, taká pekná sobota to bola. V konečnom dôsledku to bola, ani neviem či hlúposť, alebo skôr odvaha no jedno je isté, že na offroad treba aspoň dvoch a najlepšie (rovnocenné) dve autá s dvoma posádkami. Neva, poučenie je drahé ale o to trvácnejšie. :-)

A tu sú obrázky.